Milostný pomer so sebou …

 v Článek

Nikto okrem nás samých nám nemôže dať to, čo si môžeme dať my sami. Druhí nám môžu len ukázať to, na čom máme zapracovať. Stará známa vec. Našou úlohou je zamilovať sa do seba, potom začneme milovať iných a celý tento život.

Ak máte chuť sa trošku pohrať s vlastnou mysľou, vráťte sa nachvíľu do svojej detskej izby a sledujte tento príbeh. Ako deti sme v našej detskej izbe totiž ešte nemali tak „zahltený mozog“, nič sme nespochybňovali, len sme spoznávali.

V jeden obyčajný večer sa stretne obyčajná žena s obyčajným mužom. Najprv sa medzi nimi nič nedeje, každý si žije svoj príbeh, o chvíľu ale začne jedného na druhom niečo pútať. Už nie sú pre seba až takí obyčajní. Magnety sa spoja, energia medzi nimi sa zdvíha a obidvaja k sebe začnú pociťovať náklonnosť. Prichádza hrejivá vlna silnej príťažlivosti. Bum a sú zamilovaní, omámení, opantaní, keby okolo nich nebolo toľko ľudí, sú sebou posadnutí, fyzicky, emočne, to je jedno ako.

Tento moment je kľúčový, ale nepretrváva dlho. V tomto „wow“ štádiu sa cítime perfektne, ako na drogách, cítime, že nám nič iné k štastiu nechýba. Sme tu a teraz. Toto je moment, ktorý si vyžiadala naša duša, aby mohla byť rozvinutá a naplnená. Tomuto momentu hovorím „stretnutie s našou druhou polovičkou – stretnutie so sebou samým”. No a tu začína naša lekcia…

O akej polovičke vlastne hovoríme? Človek predsa nie je polovičný. My sme sami o sebe celiství, len si nahovárame, že sme nekompletní. Cítime sa naplnení, keď nájdeme niekoho, kto nám doplní to, čo si myslíme, že v sebe nemáme. Doživí nás napríklad svojou priebojnosťou, svojou vášnivosťou, humorom, sebaistotou alebo krehkosťou či krásou. Na prvý pohľad sa zdá, že doplní, čo nám chýba, ale v skutočnosti nám len poukáže na to, čo už máme v sebe, len to nevidíme. Je náš učiteľ. Obvykle sa chytíme na toto zdanlivo chýbajúce puzzle, ktoré nám ten druhý dáva. V skutočnosti zrkadlí chýbajúcu časť nás. Je to také príjemné a lákavé… stále chceme čerpať , chceme viac, až sa pripútame k človeku, ktorý nás doživuje. Dokedy ale chceme takto čerpať? Všetko je pominuteľné. Potrebujeme sa tým zdrojom stať sami pre seba.

Nemám stabilitu ? Tak si nájdem cesty, ako ju u seba vybudovať. Chýba mi vášeň a ten druhý ju vo mne vyvoláva? Čo ak tento zdroj raz odíde? Zas budem vyprahnutá púšť? Nie, zdrojom vášne alebo stability, zdrojom všetkého sa máme stať MY SAMI.

Áno, je to celoživotná úloha. Každý z nás má v sebe celú škálu emócií , vlastností, postojov, len ich všetky nepoznáme. Preto je v dnešnej dobe tak veľa ľudí, ktorí nabádajú iných k tomu, aby spoznali svoju osobnosť, aby si pomohli. Aj preto číha tématika osobného rozvoja na každom rohu. Avšak našťastie…nedá sa žiť celý život oddelený od seba.

Druhá osoba nám len urobí službu, skrz seba ukáže, čo nemáme objavené a my po tom túžime ako chce malé dieťa lízatko. My vlastne stále túžime po naplnení, po našej druhej polovičke, ktorú vidíme mimo seba, namiesto toho, aby sme ju videli v sebe, a to je problém, to nás časom robí neštastnými, žiarlivými, odvrhnutými, nenaplnenými.

V mojich obľúbených spirituálnych kuloároch sa však hovorí –  všetci sme jedno! Máme toho druhého stále, my sme ten druhý stále. On je nami a s nami stále, v každom momente, keď si to pripustíme.

Keď obdarujem druhého, obdarujem vlastne seba. Keď pomilujem iného , milujem sa vlastne sám so sebou. Aké si to urobím, také to budem mať. Keď mi niekto chýba, dokážem si v mysli predstaviť, že dýcha vo mne.

Keď odvrhujem druhých, otáčam sa chrbtom k sebe samému. Neprijímam svoju druhú nesympatickú polovičku.

Keď sme ešte zamilovaní a cítime ako jedno telo – jedna duša, sme celiství, naplnení, lebo sme bez problémov prijali toho druhého, prijali sme SEBA.

Ako to už chodí, keď dvaja spolu zostanú ako pár, skôr či neskôr prídu prvé momenty oddelenosti, prvé hodnotenia jeden druhého, kritizovania, poučovania. Prečo to je tak? Nechceme videť svoju odvrátenú časť, svoju nepríjemnú polovičku. V praxi to vyzerá tak, že poukazujeme u partnera na jeho nedochvíľnosť, nedostatok logiky, neschopnosť, pohŕdanie inými, nesamostatnosť, žiarlivosť, agresivitu, sebeckosť, nepozornosť k nám atď. Sú to ale naše vlastnosti, ktoré na sebe nechceme vidieť. Sú tam a vždy boli, či chceme alebo nie. Budú nám ničiť život, pokiaľ ich nepríjmeme. Budeme proti nim bojovať, dokým nepochopíme, že to, čo nám prostredníctvom iných prichádza SME LEN MY SAMI. Najčastejšie nám naša nepochopená polovička prichádza vo forme partnera, kamarátok, rodičov , detí , kolegov, nadriadených.

Zamilujme sa teda do neprijatej stránky seba samého a napätie z neprijatia odíde! Buďme vďační za každého človeka, ktorý nám prišiel ukázať, čo sa potrebujeme naučiť na sebe milovať, a čo si máme sami v sebe doživiť . Ak ho teda rozpoznáme.

My ľudia stále hľadáme a nemôžeme nájsť svoju druhú polovičku, lebo sme zatiaľ nepochopili, že ju v sebe máme od narodenia. Polovička nie je vonku, ale je už od večnosti v nás. Až keď toto pochopíme, môžeme veselo randiť sami so sebou každú chvíľu svojho života. Ak si tento fakt nepripustíme, budeme sa len o niečo viac počas svojho života v sebe zbytočne zožierať .

S láskou, Jana Švarná

Poslední články

Zanechte komentář

Začněte psát a stiskněte Enter pro vyhledávání