Ako je možné nájsť poslanie a svoju cestu?
Keď som bola ešte malá školáčka, dostala svoju prvú knihu o osobnom rozvoji. Nazývala sa „ Poznaj svoju Osobnosť“ a mám ju doteraz doma. Na jej obálke bol zobrazený pánko s kufríkom, ktorý stál pred obrovským, z polovice osvetleným bludiskom. V polovici sa svetlo strácalo a na koniec bludiska už nebolo možné vôbec vidieť kvôli tme. Ako dieťa som si z toho hneď urobila svoj záver a predstavila som si, že to bludisko je náš život, z ktorého sa musíme dostať raz von. Odvtedy som začala vnímať, že všetci ľudia potrebujú počas života kráčať po nejakej ceste a niektorí na nej v určitom období začnú strácať smer alebo ho spochybnia. Od určitého momentu, keď sme už vo vyššej úrovni svojej životnej cesty, teda v tej tmavšej časti bludiska, tak nutne začíname hľadať…hľadať svoju cestu, svoj smer, svoje poslanie, svoje povolanie, svoju misiu v tomto živote… Dovtedy dokým sme neprišli do väčšej tmy, tak nás to nezaujímalo, pretože sme mali bludisko perfektne osvetlené.
S ľuďmi, s ktorými sa stretávam často počúvam, že hľadajú svoju cestu, poslanie alebo správne povolanie. Ja sama som bola vo vytŕžení, keď som nevedela na to dlho prísť. A ako je známe, naše ego otravuje, chce vedieť hneď teraz spôsob, ako toto konkrétne vydefinované poslanie naplňovať. Pátra, rieši, premýšla, ale nepreciťuje. Tak som si priala, čím skôr vidieť, ako má ta cesta od štartu až po cieľ vyzerať a ako sa od druhých odlíšiť svojou jedinečnosťou. Keď som sa to prostredníctvom rôznych testov, analýz, numerológie, astrológie, meditácií konečne dozvedela, tak som zostala stáť.
Život je bludisko , s ktorého sa musíš dostať von…
Nechápala som prečo, keď už som všetko na mentálnej úrovni vedela. Chýbal mi totiž prežitok, chýbalo mi prejsť ešte tmavou časťou bludiska. Vtedy mi do rúk opäť po rokoch padla školácka kniha s pánkom a jeho kufríkom, ktorý stál pred bludiskom. Došlo mi, že na svoju cestu je treba vykročiť najprv cez svetlú časť a prejsť až do tmavej, lebo až tam sa dejú “tie veci”. Nestačí nám len dokonale vypracovaný návod a kompas, aj keď v úvode sa aj ten zíjde, urýchli nám totiž cestu ako taxík. Ak sa nachádzame v nepoznanej tmavej pasáži bludiska, tak nám pomôže len jedna vec a to sú naše pocity. Na tie sa môžme spoľahnúť a podľa nich sa s presnosťou orientovať. Jedine naše pocity, nás neoklamú. Keď sú príjemné a baví nás to kadiaľ kráčame, sme jednoznačne na dobrej ceste.
Keď narazíme a aj napriek tomu nemáme pochýb, že ideme správne, tak máme dosť pravdepodobne nabratý správny smer. Keď nás vnútorne stále niečo poháňa a my dobre tušíme, že je to náš motor, motivácia a vášeň, tak nie je pochýb, že kráčame, tam kam máme.
Ak nepoznáme stále svoju cestu, poslanie a to správne povolanie, je jediná rada…stačí len skúšať a poznávať ďalej. Na to sme sa tu narodili, aby sme sa hrali a skúšali. A keď narazíme na TEN príjemný POCIT, tak sa nechajme do hry bez obáv vtiahnuť a postupujme ďalej. Väčšinou je to moment, ktorý treba využiť. Vtedy hlava oddychuje a uraduje srdce. Vtedy to cítiť najintenzívnejšie, lebo nám hlava nič nevyfiltruje.
Nebojte sa , v tom bludisku až taká úplná tma zas nie je. Vždy vidíme aspoň na jeden krok dopredu, aby sme sa vedeli rozhodovať, či má cenu kráčať ďalej alebo prehodiť smerovku. Hlavne netreba stáť na križovatke bludiska príliš dlho. Robte kroky, aj keď malé, je to stále lepšie ako vystáť dieru na jednom mieste. Vtedy hrozí prepad.
Prajem veľa príjemných pocitov pri kráčaní vo Vašom bludisku,
Autor: Jana Švarná, jana.svarna@talentcenter.cz Talent Center
